Krížom cez Kvetináčový ostrov - Flowerpot Island

Predchádzajúce časti našej cesty po Kanade si môžeš prečítať tu.

Kapitán lode triedy Zephyr spoločnosti Blue Heron mal výzor starého morského vlka. Je pravda, že miesto pásky cez oko mal zrkadlovky a šiltovku, to ale nič nemenilo na fakte, že vyzeral drsne a neprístupne. Loďou, pohupujúcej sa na vlnách Hurónskeho jazera (Huron Lake), nás bezpečne dopravil do malého prístavu na Kvetináčovom ostrove (Flowerpot Island). Odtiaľto sme mohli vyraziť niekoľkými smermi.

    

Tri trasy

1. Trasa 1. „Kvetináče“ a jaskyňa v dĺžke 1,7 km v trvaní okolo 1 – 1,5 hodiny
2. Trasa 2. „Kvetináče“, jaskyňa a maják v dĺžke 3,1 km v trvaní okolo 2 – 3 hodiny
3. Trasa 3. Okružná trasa okolo ostrova v dĺžke 3,5 km v trvaní okolo 4 – 5 hodín

Najprv sme si pozreli, kedy nám odchádza loď späť a podľa toho sme si vybrali trasu - trasu č. 2.

    

Šli sme po chodníku, veď ináč sa ani nedalo. Chodník bol doslova chodník. Pekne vyvýšený, z dreva, s lavičkami a lavicami na strategických miestach, ktoré mali pod dohľadom všadeprítomné čajky. Chodník nás sprvoti viedol popri pobreží, neskôr zabočil do vnútrozemia, čo sme si však vôbec nevšimli.

  

Kvetináče

Zaujali nás skaly na pobreží, tak sme šli tým smerom. Zišli sme z chodníka. Po tomto uvedomení sme sa vrátili späť na chodník, ktorý bol v tieni stromov, len pár metrov za hranicou lesa. Stromy poskytovali aspoň akú‑takú ochranu pred páliacim slnkom, ktoré bolo veľmi zradné. Vzduch mal primeranú teplotu pre toto ročné obdobie a zemepisnú šírku. Obloha však bola bez jediného mráčika a slnko nenormálne pieklo, o čom sa presvedčil aj Novis, ale až neskôr popoludní.

    

Z chodníka sme mali výhľad na niektoré skalné útvary „Kvetináče“, ktoré sme zazreli z vody pri plavbe loďou. Nakoniec nám to nedalo a zišli sme k vode. Pobrežie bolo tvorené skalným prahom, ktorý vytváral súvislé viac­menej rovné skalné dosky, ktoré postupne rozrušovala voda Hurónskeho jazera (Huron Lake). Vytvorili sa „šupiny“ zo skál, ktoré boli väčšie aj menšie. A presne z takýchto „šupín“ bola tvorená aj noha samotného „Kvetináča“.

     

Trocha sme sa vrátili po pobreží k „Malému kvetináču“, aby sme si ho mohli detailnejšie obzrieť. Z bezprostrednej blízkosti bolo hneď zrejmé, že „Malý kvetináč“ existuje aj vďaka výdatnej pomoci človeka. Noha „Kvetináča“ bola dosť silno nahlodaná vodami Hurónskeho jazera (Huron Lake) a práve zo strany jazera bola noha opravená. Skalnú výplň nohy, ktorú stihla voda odplaviť doplnili klasickou murárčinou. Až bilo do očí, hlavne spojivo, ktorým jednotlivé kamene držali pri sebe.

  

Novis sa snažil podoprieť nohu, aby náhodou nespadla, práve v čase, keď sme tam boli my. A nielen on! Novis sa ešte snažil skontrolovať kvalitu murárskej práce aj na vyšších miestach, no zabránil mu v tom previs na samotnom „Malom kvetináči“.

    

Po jazere krúžil „starý morský vlk“ s pasažiermi, ktorých bolo potrebné prepraviť späť na pevninu. Opodiaľ sa Johnny skúšal teplotu vody, možno nie úplne dobrovoľne a Soviak ho pri tom s radosťou fotil. Do záberov sa jednostaj plietli drzé čajky, ktoré si mysleli, že im dačo spadne pod zub, vlastne pod zobák.

  

Prechádzali sme pobrežie a vykročili sme smerom k „Veľkému kvetináču“, ktorý sa nachádzal neďaleko. Scenéria ako z nejakého gýčového filmu, modrá obloha, priezračná voda, biele skaly. No tentoraz môžem potvrdiť, že to neboli žiadne štúdiové efekty, tak to vyzeralo v skutočnosti. Fotografie to dosvedčujú.

  

Upozorňujem, že na fotografiách nebola použitá žiadna postprodukcia a'lá zdôraznenie farieb. Jediné, čo som použil bol UV filter a polarizačný filter na objektíve fotoaparátu. UV filter neovplyvňuje farebné podanie. Polarizačný filter odstraňuje odlesky na hladkých povrchoch (vodná hladina) a trocha zvýrazňuje modrú a zelenú farbu.

Na hladine jazera sa vynímal neďaleký „Bears Rump Island“, vzdialený len 3 km. Ostrov dostal pomenovanie podľa svojho tvaru. Doslovný preklad znie: „Ostrov medvedieho zadku“. Tento názov však nikdy nebol oficiálne uznaný, nechápem prečo?

    

Po príchode k „Veľkému kvetináču“ sme aj tu objavili stopy po ľudskom zásahu na päte nohy kvetináča Je to aj pochopiteľné. Dominantou ostrova je práve „Kvetináč“. Načo by sem ináč ľudia chodili, keby ich nebolo? Ukazovali by fotografie, veď sa pozrite takto to vyzeralo a teraz to už spadlo a voda postupne odnáša aj posledné zvyšky našich „Kvetináčov“. Nie každý s tým musí súhlasiť, veď to už nie je tá pravá nefalšovaná príroda, ale napriek tomu je to jedna zo zaujímavostí tohto ostrova, ktorá ročne láka hromadu návštevníkov.

  

Kochali sme sa (koch-koch) „Putujúcimi skalami“, ktorých vznik som opísal v predchádzajúcom článku v časti Členitosť pobrežia. Skaly guľovitého tvaru sa práve vďaka svojmu tvaru dokotúľali dosť ďaleko od svojho uloženia v sedimentoch.

    

Urobili sme si pauzičku na slnkom vyhriatej skalnej doske. Pochutili sme si na lakocinách, ktoré sme mali zo sebou. Nakoniec sme zistili, že vyhriatu skalnú dosku sme si na odpočinok nevybrali len my, ale aj miestny had. Asi meter za našimi chrbtami sa vyhrieval sivasto‑hnedý had o dĺžke okolo jedného metra (len odhadujem, lebo celý čas bol pokrútený). V bezpečnej vzdialenosti sme sa zhŕkli okolo neho, čo pravdepodobne zaregistroval, lebo si to už namieril pekne do skalnej pukliny. Maroš ho stihol odfotiť aj s hlavou, ja už len jeho skrútené telo trčiace spod skaly.

    

Zaráža ma nedostatok sebazáchovy niektorých prítomných osôb, alebo na vine je moja úbohá nevedomosť, týkajúca sa zručností niektorých členov výpravy pri odchyte mne neznámych hadov.

Niekto zvolal:

• Počkaj! Počkaj ja ho vytiahme von...!
• Neblázni, veď ťa môže uštipnúť!
• Nie, ja ho fakt vytiahnem.

„Northern Water Snake“

Mohlo sa jednať o „Northern Water Snake“ lat. Nerodia sipedon, slovensky Užovka mokasínová. Významnou mierou sa podieľajú na udržaní zdravej rybej populácie. Choré a staré ryby sú pre nich ľahkou korisťou. Po tele majú väčšie škvrny, hnedkastej farby na sivom podklade, ktoré však vekom miznú a vyskytujú sa aj úplne čierne jedince. Had nie je nebezpečný, ak nie je vyprovokovaný ako väčšina voľne žijúcich hadov. Väčšie jedince dokážu spôsobiť bolestivé uhryznutia. Napriek tomu, že jeho populácia nie je ohrozená je chráneným druhom. Vyskytujú sa po celom južnom Ontáriu, niekedy ho je možné zaregistrovať aj severnejšie v okolí Sudbury.

  

Vykračoval som si po lesnej cestičke a tu rovno predo mnou sa preplazil ďalší had. Tentoraz bol výraznejšie sfarbený, na bokoch bol žlto-biely, na chrbte mal výrazný čierny pruh, ktorý v strede viedla tenká prerušovaná biela čiara. Našťastie aj tento had sa stratil pod neďalekým kameňom v lese.

„Eastern Garter Snake“

V tomto prípade sa jednalo určite o hada „Eastern Garter Snake“. lat. Thamnophis sirtalis. Slovenský názov Užovka pásikavá. V doslovnom preklade „Východný podväzkový had“. Ak neveríte vyhľadajte slovo Garter vo vyhľadávači, pastva pre niektoré oči. Najčastejšie sa vyskytujúci druh hada v okolí Ontária. Je výrazne pruhovaný, na základe čoho dostal aj pomenovanie.

Podväzky z historického hľadiska začali používať muži, ktorý nosili obtiahnuté nohavice, ktoré sa nápadne podobali dnešným legínam. Keďže neobsahovali žiadne moderné vlákna typu elastan, často padali a práve podväzkové pásy ich držali hore. Podväzkové pásy boli výrazne pruhované ako tento had.

Tento had je vynikajúcim plavcom, vyskytuje sa v blízkosti vôd, močiarov a jazier. Aktívny je predovšetkým cez deň. Loví žaby, ryby, pijavice a rôzne červy, nepohrdne však ani myšami. Často ich vidno v lesoch na vlhkej vegetácii. Dorastajú do dĺžky 50 – 70 cm, nezriedka aj do 1 metra. Majú pachovú žľazu, ktorá v prípade nebezpečenstva uvoľňuje silné pižmo. Had nie je nebezpečný, no vie aj uhryznúť, ak je v ohrození. V slinách má látku, ktorá má mierne protizrážanlivé účinky, preto rana po kusnutí týmto hadom krváca trocha dlhšie.

Zdroj: Quick reference to Ontario's snakes, PDF, 452,7 KiB

Hada pod skalou sme nakoniec nechali tak a vybrali sme sa do vnútrozemia, lebo rovinaté pobrežie končilo a inde sa ísť ani nedalo. Po týchto dvoch stretnutiach s hadmi sme už trocha pozornejšie vykračovali lesným chodníkom, aby sme náhodou nenaďabili na trocha útočnejšiu potvoru.

  

Po niekoľkých minútach a miernom klesaní sme došli na opačný koniec ostrova na Okruhliakovú pláž (Cobble beach). Tu sa nám otvoril výhľad na sever. V diaľke tesne nad horizontom bolo vidieť Hadí ostrov (Snake Island). vzdialený 3 km, ktorý tvarom pripomína hada, hlavu s chvostom. A práve kvôli tomuto tvaru dostal ostrov pomenovanie Hadí.

  

Na otvorenom priestore sa nachádzalo niekoľko budov. Neďaleký kopec poskytoval závetrie pre dom strážcu majáka. Dom bol postavený v roku 1901 v klasickom štýle ako všetky ostatné domy strážcov majákov v tomto regióne.

    

Prvým strážcom majáka a obyvateľom tohto domu bol Dan SMITH, po ktorom dostal dom názov. Verandu s pohodlným hojdacím kreslom si hneď odskúšal Slavo. Dom bol v užívaní až do roku 1987, kedy bol maják na Kvetináčovom ostrove (Flowerpot Island) automatizovaný. Posledným strážcom majáka bol John FREETHY a jeho pomocník Archie CULHAM.

    

V súčasnosti je v dome múzeum, ktoré približuje život strážcu majáka a jeho rodiny. Nenechal som si ujsť túto príležitosť a prešiel som si celý dom. V dome sa nachádzalo veľa modelov lodí, prosté maľby, rôzne vyšívané dečky, knihy a spoločenské hry. Dokážem sa vžiť do života jednotlivých členov rodiny, ktoré trávili čas na tomto ostrove odrezaný od sveta. Najmä počas dlhých zimných večerov.

Pomocníkovi Archiemu však nezávidím. Najmä, ak si Johna predstavujem ako väzbu, ktorý sa v silnom vetre, bičovaný dažďovými kvapkami terigá na vežu majáka a Archieho, ktorý mohol byť nejaké tintítko a varil mu v bezpečí domu. 

    

Po prehliadke domu nasledovala prehliadka záchodu. Postavený obďaleč,  vo výške asi 2 metrov. Schody viedli k jednoduchej budove, ktorá bola pre záchod až neuveriteľne veľká, svetlá a vzdušná. Veľké okno dominovalo stene, ktorá bola obrátená k moru. Skôr by som to nazval výrezom v stene, lebo okno tam nebolo vôbec, rám ani sklá to nemalo.

Bola to prakticky klasická kadibudka, no véééľmi zmodernizovaná. Skoro rovnaká misa ako doma. Iné bolo len to, že záchod sa nesplachoval, ale zasypával pilinami. Okno poskytovalo prekvapivý výhľad, avšak len smerom von. Dovnútra sa vďake výške nahliadnuť nedalo.

  

Dom strážcu majáka - Lightkeeper’s house

Starý neudržiavaný dom strážcu majáka pustol, až do roku 1995, kedy sa spolok Friends of Fathom Five a Kanadská pobrežná stráž dohodli. Spolok priateľov prebral zodpovednosť za údržbu a obnovu domu a aj jeho okolia. Počas generálnej obnovy došlo k uprataniu celého domu, jeho vynoveniu, namaľovaniu a kompletnému zastrešeniu. Dala sa do poriadku záhrada, trávnik prešiel rekultiváciou. Postavili záchod s oknom. Zlepšili značenie chodníka. Do práce sa zapojilo viac ako 100 dobrovoľníkov.

Vyše storočný dom strážcu majáka bol vynovený a v súčasnosti poskytuje zaujímavý cieľ pri návšteve Kvetináčového ostrova (Flowerpot Island). V dome je možné zakúpiť chladené nápoje a suveníry.

Zdroj

Maják na Kvetináčovom ostrove

Tu ma napadlo, kde je vlastne maják? Začal som pátrať. Pri rozcestí bola šípka, ktorá ma naviedla na chodník smerujúci k majáku. Chodník viedol popri strmých útesoch smerom k východnému pobrežiu ostrova. Bol riadne zabezpečený zábradlím a na niektorých miestach bol aj vybetónovaný. Chodník vyústil pri novom plne automatizovanom majáku, ktorý bol postavený v roku 1969 na mieste starého murovaného majáka. Nový maják je len konštrukcia z ocele, obitá plechom, opatrená hmlovou húkačkou a svetlom.

Rozhľadňa pri majáku poskytovala úchvatný výhľad na neďaleké ostrovy. Za jasného dňa, ako bol ten dnešný, bolo možné z tohto miesta dovidieť až na 29 km vzdialený Lonely Island.

K majáku som sa vydal sám, lebo ostatní si pekne hoveli na vyhriatych skalách. Cestou späť som stretol Maroša so Slavom, ktorí si tiež nechceli nechať ujsť pohľad od majáka. Po návrate k strážcovmu domu sa ma začali vypytovať, kde som bol. Po oboznámení sa s tým, že neďaleko je aj maják sa tam chceli vybrať aj ostatní. Po konfrontácii s aktuálnym časom a dĺžkou cesty, ktorá je ešte pred nami a časom vyplávania lode z prístavu sa zhodli, že nie je času na hrdinstvá. Cesta späť k prístavu ubehla relatívne rýchlo s jednou zastávkou.

Jaskyňa

Zastavili sme sa pri jaskyni, ktorá bola asi v jednej tretine cesty k prístavu. Prístup k jaskyni bol zabezpečený mohutným dreveným schodiskom. V jaskyni boli osadené informačné tabule, ktoré vysvetľovali návštevníkom vznik samotnej jaskyne, rovnako ako aj „život na okraji“.

  

Život na okraji

Najstaršie lesy v severovýchodnej Amerike sú rozptýlené populácie Tuje západnej (lat. Thuja occidentalis). Je to vždyzelený ihličnatý strom z rodu tuja. Tuja rastie aj na zvislých útesoch Niagarského zlomu. Prekvapujúce je, že na týchto vertikálnych, skoro kolmých stenách, vôbec prežíva tento staroveký ekosystém. Tieto tuje rastú na rímsach, vyrastajú z trhlín v strmej skale s minimom zeminy. Kruté podmienky na týchto skalných stenách (silný vietor, ľad a pražiace slnko) spôsobuje ich zakrpatenie a bizarné pokrútené tvary. Najstarší strom, ktorý bol doteraz nájdený má 1 854 rokov a mal výšku len 1,5 m. Mŕtve tuje, ktoré sa nachádzajú aj na tunajšom skalnom útese boli s najväčšou pravdepodobnosťou živé, keď Krištof Kolumbus začal objavovať Ameriku.

Samotné skaly sú charakteristické crypto‑endolitickým životom. "Crypto‑endolitický" znamená „ukrytý vo vnútri skaly“. Pojem sa používa k popisu malých hniezd zelených rias a húb, ktoré prežívajú vo vnútorných puklinách dolomitových skál. V skutočnosti však sami vytvárajú svoje vlastné životné prostredie.

  

Zaujímavosti o Kvetináčovom ostrove (Flowerpot Island)

Aj keď to tak vôbec nevyzerá, ostrov tvorí súvislý pevninský pás. Kvetináčový ostrov (Flowerpot Island) je súčasťou geologickej anomálie – Niagarského zlomu, ktorý nie je tektonického pôvodu.

  

Zvyšok cesty k prístavu prebehol fakt rýchlo, lebo nás už tlačil čas. Slnko neskutočne pálilo, tak sme sa vyhrievali ako jašteričky, ši skôr ako hadi. Pár posledných fotografií čajok, lenivcov na lavičke a zálivu, kde sa nachádzajú miesta na kempovanie.

Loď triedy Zephyr spoločnosti Blue Heron dorazila. Prestúpili sme na Flowerpot, oboplávali sme východnú stranu Middle Island. Do prístavu v Tobermory sme dorazili bez problémov.

    

Ako na správnych námorníkov aj tu v tomto prístave nás čakala celkom milo vyzerajúce ryšavka Katty. Ryšavka Katty čakala, ale asi len na loď Flowerpot a nie na nás. Niektorých to znechutilo.

Crownsnest Pub

Čas bol pokročilý. Začali sa ozývať naše žalúdky. Priamo v prístave sme si vybrali podnik s názvom Crownsnest Pub, ktorý ako všetky, sľuboval to najlepšie, čo široko ďaleko možno zjesť.

Sadli sme si pekne na terasu, na slniečko a Novis si už začal šúchať hlavu. Vďaka bohatej hrive, ktorou ho príroda obdarila mu slnko ani nepieklo na hlavu. Opomenul opaľovací krém a už jojkal, že akú má spálenú hlavu. Jeho hlava mala skoro rovnaký odtieň ako jeho bunda. Toto sa mu stáva skoro pravidelne.

  

Podujali sme sa k výberu jedla. Veľké možnosti sme nemali. Ponúkali klasické fastfoodové jedlá, typu hamburger, sendvič, pizza a šaláty. Nechýbali predjedlá nejaké dary mora, syry, klobásky jalapeños, nakladané huby a podobne.

Nakoniec sme sa rozhodli pre miestnu špecialitu „Fish & Chips“. V Kanade v bežných reštauráciách poznajú len dva druhy rýb. Jeden s bielym a druhý s tmavým mäsom, inak ryby nerozdeľovali. V tomto prípade Fish znamenal a Whitefish, teda s bielym mäsom. Ale čo k tomu? Mal som trocha obavy pred Chips, preto som sa rozhodol radšej pre hranolky.

Po tom ako nám priniesli jedlo som bol spokojný. Toto však nemohli povedať všetci. Odhliadnuc od toho, že ryba bola vyprážaná a doslova plávala v oleji. K tomu mali na tanieri klasické zemiakové čipsy. Fajné tenké, chrumkavé a mastné.

Ja som si s tým starosti nerobil. Jedol som len samotné rybacie mäso, ktoré ešte nestihlo nasať do seba to množstvo oleja a s hranolkami to bolo celkom fajn. Ostatní, ktorí mali čipsy, trocha frfľali. Soviak ochutnal huby, ktoré mu chutili. Pojedli sme čo sa dalo. Celé sme to zapili celkom dobrým kanadským čapovaným pivom a hútali sme nad plánmi na dnešné popoludnie a noc. Maroš navrhol, aby sme si pozreli Grotto. Nikto z nás nemal ani potuchy, čo to je, ani kde to je.

Aj ty sa to dozvieš až v ďalšom pokračovaní našich príbehov. Sleduj ďalej túto stránku a dozvieš sa.

Fotografie v rozlíšení 1024 px nájdeš vo fotogalérii.