Hrdzavou dolinou
Predchádzajúce časti:
Rozlúčka s Nižnou Kľakovou
Zobudil som sa do pekného rána, bez hmly a dažďa. Vypratal som si svoje ležovisko. Snažil som sa nerobiť veľký hluk, veď bolo len 06.00 h. Nechcel som zobudiť svojich spolunocľažníkov.
Preniesol som si veci k stolu, kde som si už o 10 minút začal pripravovať raňajky. Ostali mi ešte dva sáčky ochutených instantných ovsených vločiek, ktoré padli za obeť hladu ako prvé. Kým mi chladli, dal som variť ryžu a poslednú konzervu – kuracieho luncheon meatu.
Kým som čakal na dovarenie ryže urobil som pár záberov lúky na Nižnej Kľakovej. Zjedol som ryžu s mäsom (ak nejaké v tej konzerve je). Vypil som zvyšok vody, aby som nemusel zo sebou vláčiť jej ťarchu. V doline určite bude nejaká voda.
Národná prírodná rezervácia Hrdzavá
O 07.18 h. som už vstúpil do Hrdzavej doliny a začal som klesať. Nie na duchu, ale v teréne. Priesekmi v lese sa mi otvárali pekné výhľady aj na náprotivný, skalami obsypaný svah doliny. Kým som bol vysoko bolo vidno až do Tisovca, ba videl som vodnú nádrž Klenovec, ktorá je vzdialená okolo 20 km vzdušnou čiarou.
Šiel som po zvážnici. Na jednom mieste neďaleko jaskyne Pod Kľakom sa turistická značka odpája od zvážnice smerom doľava a pokračuje chodníčkom v zalesnenom svahu.
Stretnutie s medveďom
Idem si kľudne v lese. Prechádzam cez les, ktorý bol v tomto mieste hustejší a zarastený mladinou. Počujem nejaký šuchot, pomyslel som si zase nejaká laň. Zvuk však bol zvláštny. Jeleň, srnec, alebo laň bežia preč a robia taký rámus, že by aj mŕtveho zobudili.
Tento zvuk bol iný, taký jemnejší, menej lomozivý. Čo bolo ešte zvláštnejšie – netrval dlho. To niečo urobilo len 5-6 krokov a zastalo. Práve v tom čase som vyšiel z mladiny a pozerám sa smerom, kde hluk ustal.
Tam bol on! Vľavo predomou vo vzdialenosti asi 50-60 metrov stál Medveď hnedý, (lat. Ursus arctos). Stál na všetkých štyroch labách bokom ku mne, s hlavou vytočenou mojím smerom. Obzeral si ma (asi či som dobre vypasený).
Zastal som, sklopil som zrak a kľudným tónom som ho pozdravil: „Dobrý deň pán medveď.“ (typ som dostal od Ďura, s ktorým som bol na Nižnej Kľakovej z piatka na sobotu). Trocha som cúvol do mladiny a vyčkával som. Uši nastražené a vnímal som každý jeden šuchot, každú jednu frekvenciu zvuku.
Medveďa som síce nevidel, ale znova som začul šuchot. Nevedel som, či ide ku mne (asi zhodnotil, že som vypasený dosť), či sa vzďaľuje odo mňa (zbytočne sa trápiť s tým človekom, veď som práve po raňajkách). Rýchlo som mrkol očkom jeho smerom. Trocha mi odľahlo, keď som ho videl ako pomaly odchádza. Sledoval som ho, až kým nezmizol za miernou vyvýšeninou. Odkráčal mierne knísavou chôdzou. Už sa ani neobzrel.
V minulosti som už dvakrát zazrel medveďa. Vždy to však bolo z bezpečnej vzdialenosti, cez dolinu, teda dosť ďaleko. Toto bolo iné, medveď bol blízko. Až teraz som si uvedomil, ako mi bije srdce.
Fotoaparát som mal zavesený na krku, ale verte, či nie, odfotiť ho bolo to posledné, na čo som myslel. Odfotím ho nabudúce. 
Senníky v Hrdzavej doline
Po tomto „príjemnom“ spestrení mojej cesty dole Hrdzavou dolinou som v jednej kire (zákrute) urobil menšiu technickú prestávku a zapozeral som sa na majestátnu jedľu, ktorá tu rástla. Okolie sa trocha vyrovnalo, aby za zákrutou začala znova klesať.
V závere tejto menšej doliny bol prameň jedného z prítokov Hrdzavého potoka. Pramenil priamo na turistickom chodníku. Postupne mohutnel, prešiel na ľavú stranu (pri zostupe) chodníčka.
Menšiu lúku, cez, ktorú pretekal potok, zdobil celkom slušný senník. Bol napchaný senom asi tak do polovice. Poniže bola ďalšia stavba, ktorá mala maličkú verandu a uzamknutú spodnú časť. Pôjd bol otvorený, zaprataný doskami, starou stoličkou a matracom. V prípade núdze by sa tu vyspali 4 ľudia, v prípade uskromnenia aj viacerí. Neďaleko pod košatým stromom boli sedadlá, asi vytiahnuté z nejakej Avie.
Pri odbočke lesnej cesty som zaregistroval prvý náznak civilizácie. Odparkovaný škodovácky Pick-Up s rožňavskou éčevéčkou, končiacou na 04BG. Povrch lesnej cesty sa zmenil z štrkového na asfaltový.
Dojíma ma aký dokáže byť život húževnatý. Semiačka stromov sa uchytia na tých najmenej pravdepodobných miestach a veselo si rastú. Niečo také som videl pri Červeňáku alias Krváku v Slovenskom raji, kde priamo v bútľavine starého dožívajúceho listnatého stromu, sa uchytil ihličnan. Niekedy ho budem musieť ísť skontrolovať.
Presne takýto paradox som zbadal aj tu. Na balvane (priemer okolo 2 m) vyrástol strom do celkom slušnej výšky (cca 10 m). Ten balvan hádam priťahuje stromy, lebo bol nimi doslova obrastený.
Schádzal som nižšie (ešte stále som klesal). Miestami boli stráne doliny odlesnené a mladá vegetácia okamžite zaujala miesto, ktoré zostalo po stromoch.
Robotnícka ubytovňa a prameň
Dostal som sa až k hríbiku, pri robotníckej ubytovni, ktorý mi oznámil, že do Muráňa to mám ešte jednu hodinu a 15 minút.
Na pravej strane sa nachádzal prameň, s klasickou drevenou strieškou, drevenými schodíkmi a neodmysliteľným bľašeným hrnčekom bielej farby zaveseným na drevenom výstupku. Voda bola skvelá, studená a osviežujúca.
Neďaleko stáli štyri budovy. Na ľavej strane pekne v rade za sebou. Prvou bola murovaná obdĺžnikovitého pôdorysu, ktorá mala strechu potiahnutú rolkou s asfaltovým povrchom. Neviem akému účelu mala slúžiť (vodárnička?), bola zamknutá.
Druhá bola postavená z dreva, strechu mala z vlnitého plechu. Bola otvorená a slúžila ako dreváreň. Vo vnútri boli nahádzané odrezky, ktoré zostali pri opracovaní drevnej hmoty na píle.
Ďalšia budova bola tiež murovaná s novou strechou, s malými oknami. Na stene sa nachádzali nápisy:
ODPADKY
PO SEBE UPRACTE,
NEPATRIA DO LESA
!!!
a
OBALY PO ROPNÝCH
PRODUKTOCH
/ Pozor nebezpečný odpad /
A INÉ NEZAHADZOVAŤ !
Asi to bola samotná robotnícka ubytovňa. Cez špinavé okná som vedel identifikovať len nejakú piecku, pár poličiek, stôl.
Najzaujímavejšou budovou bola tá posledná s číslom 438. Bola to dlhá drevenica, s eternitovou strechou (asi už zmodernizovaná) Tejto budove by viac pristala klasická šindľová strecha. Problém som videl v tom, že eternit bol určite lacnejší a klasické šindle už teraz vyrobí málokto. Nemyslím tie strojovo vyrábané, ktoré majú od ručne štiepaného na hony ďaleko.
Bola to stará budova s dvoma samostatnými celkami. Ubytovacou a hospodárskou časťou. Na pôjde sa mohlo skladovať krmivo pre zvieratá. Do ubytovacej časti sa vchádzalo cez malé dvere, jedno malé okno malo výhľad na cestu. Nižšie bol vchod do maštale, ktoré už malo väčšie, dvojkrídlové dvere. Maličké podlhovasté okienka zabezpečovali „dostatok“ svetla. Prioritou však bol čo najväčší tepelný komfort, aj pre hospodárske zvieratá. Čím viac skla, tým väčšie tepelné straty.
Pod oknami boli šikmé „rebriny“ (pozri si obrázok, neviem ako sa to odborne volá) kam sa dávalo seno pre zvieratá. Kravy alebo kone sa uviazali vonku a mohli sa pokojne nažrať. Ďalšie dvere boli na spodnom konci maštale a slúžili na odpratanie hnoja. Blízka kadibudka len utvrdzovala tento fakt.
Prítoky a vodopády Hrdzavého potoka
Cesta, ktorou som kráčal sa viac a viac zarezávala do údolia. Brehy boli čoraz strmejšie a prítoky sa valili z týchto strání až z neuveriteľných výšok. Neskôr sa koryto aj údolie trocha znormalizovalo a spád nebol až taký prudký. Na tomto mieste však Hrdzavý potok prechádzal skalným prahom a na svojom toku vytváral množstvo menších vodopádov. Vodopády vytvárali sústavu vodopádov, ktoré na seba nadväzovali, radosť bolo pozerať.
Najviac sa mi páčil „Machový vodopád, ktorý stekal z vysokej skaly a jeho drobné vetvenia vytvárali živnú pôdu pre jasnozelený mach. Z fotografií to až tak zrejmé nie je, lebo bolo čiastočne pod mrakom a bol som hlboko v doline, kde prenikalo menej svetla. Pre ľudský zrak to postačovalo, ale pre nedokonalí (v porovnaní s ľudským okom) čip fotoaparátu to nebolo práva najvhodnejšie.
Určite mala pekný sútok s potokom, ktorý sa však nezachoval. Pri stavaní cesty vytvorili most a prirodzený sútok sa zničil. Napriek tomu i táto časť, ktorá sa zachovala, bola prenádherná.
Minul som jednu zemľanku po pravej strane, ktorá mala dômyselný uzamykací systém. Nebolo vidno žiadnu zámku ani kľučku. Jedna diera naznačovala, že toto bude tá správna cesta na otvorenie. Možno stačilo vsunúť kľučku a dvere by sa otvorili ako mávnutím čarovného prútika. Možno tá kľučka je aj niekde na skrytom, utajenom mieste. Nechcel som a ani som nemal čas na hľadanie prípadnej kľučky.
Schádzal som čoraz nižšie a Hrdzavý potok prešiel z pravej strany na ľavú a prehrýzaval sa cez skalné prahy, ktoré vytvárali prirodzené prekážky v jeho ceste.
Minul som mostík, ktorým sa dalo prejsť na druhý stranu potoka. Videl som, že cestička vedúca od tohto mosta končí pri nejakom vodohospodárskom diele. Vzhľadom na to, že to bola len väčšia zvislá rúra s rozšíreným koncom som usúdil, že sa môže jednať o nejaký merač hladiny vody, ale môžem sa mýliť. Kto vie, čo všetko je pod zemou?
Rozštiepená skala
Po pravej strane sa objavil, tesne pri ceste skalný útvar, ktorá mohla mať tak 10-12 metrov v priemere. Zistil som o nej, že sa volá Rozštiepená skala. Ani ma neprekvapilo, že má takýto názov. Naozaj bola rozštiepená. Zvislou puklinou na dve nerovnaké polovice.
Malá kultúrna vložka:
- Učiteľka vysvetľuje deťom, že dve polovice kruhu sú navlas rovnaké.
- Ktorá znázornená polovica je väčšia? - pýta sa Dežka.
- Dežko mlčí.
- Vám to zbytočne vysvetľujem, lebo väčšia polovica z vás aj tak nedáva pozor! - zakončí svoj výklad učiteľka.
Puklina mala šírku len pár desiatok centimetrov a tiahla sa naprieč celou skalou. Zhora dole, alebo (pre hádavých) sa mohla tiahnuť aj zdola hore.
Zbadal som náznak cesty, ktorá sa tiahla po ľavej strane potoka a bola zakončená pred mostom z klád, ktorý už určite pamätal lepšie časy. Prejsť sa dalo, ale opatrne a s citom pre rovnováhu.
Odštiepená skala
Zrazu som zbadal ako sa na mňa z pravej strany valí obrovská skala. Našťastie zastala tesne pri ceste, takže som mohol okolo nej prejsť relatívne bezpečne.
Priznám sa! Možno sa nevalila, lebo na jej vrchu už začali rásť stromy. Do cesty však trčala dosť. Táto skala dostala meno Odštiepená skala, práve preto, že bola odštiepnutá od nejakého väčšieho celku. Okoloidúci, tak ako skoro všade, začali túto skalu podopierať prútikmi. Pokladám to za recesiu a pridal som aj ja svoju paličku.
Muránsky areál oddychu
Koniec koncov všetko raz skončí. Tak to bolo aj s prekrásnym údolím Hrdzavého potoka a jeho vodopádmi. Len jedno ľutujem, že som nemal čas na fotografie s dlhým expozičným časom, aké som robil aj v doline Deľne pri Zlatej bani. Fotografie rozmazanej vody.
Dostal som sa na koniec, kde som narazil na relatívne udržiavané altánky aj s ohniskami, ktoré slúžili miestnym obyvateľom k oddychu. Cestou som aj stretol rodinku (mamka, ocko, babka, deti a pes) na vychádzke.
Skalná veža Tureň
Obzrel som sa. Videl som ústie spolu so strážcom doliny. Pri ústi sa nachádza 76 metrov vysoký skalný útvar, ktorý sa nazýva Tureň. Stojí pri ústí doliny ako bašta a dohliada na okoloidúcich pocestných.
Zreteľne bolo možné pozorovať aj Mátožnú, Vrbjarku, Piliarky, Vyšný Kostelec, Tatárky, Poludnicu i Klin. Polia boli obrábané a lány obilnín sa tiahli až k hranici lesa. Jednoliatu zeleň sem tam obzvláštnil, zatúlaný sýtočervený kvet Maku.
Muráň
Miestny obyvatelia, či prisťahovalci, majú zmysel pre vidiecku estetiku. Veľmi sa mi páčili štýlové vtáčie búdky v tvare dreveníc, ale aj mlyny. Boli umiestnené v Hrdzavom potoku, ktorého vody neúnavne roztáčali ich kolesá.
Sledoval som tok potoka. Zarazilo ma množstvo rýb, ktoré boli v potoku. Bleskurýchlo sa preháňali v plytkej vode. Potok ma doviedol až do centra dediny, kde sa nachádzali najdôležitejšie objekty každej dediny. Kostol, zastávka autobusu, obecný úrad a krčma.
K zastávke autobusu som došiel o 10:14 h. Z Nižnej Kľakovej mi to trvalo o trocha menej ako 3 hodiny. Podľa hríbika na Nižnej Kľakovej mi to malo trvať len 2 hodiny a 30 minút.
Krčma v Muráni
Mal som trocha času, tak som zašiel do miestnej krčmy. Škoda, že už nepečú Muránske buchty - vychýrené boli široko-ďaleko. Vždy ma fascinujú dedinské krčmy. človek tam nájde také rozličné ľudské duše, povahy. Stačí sa len obzerať a pozorovať.
Vošiel som do krčmy, pričom som si musel otvoriť aj druhé krídlo dverí, lebo s batohom by som sa tam dostal len s obtiažami. Batoh som si ani nedal dole, foťák, stále zavesený okolo krku a už som počul:
„… kľudne, urob to …, veď tu pán fotograf to odfotí a budem mať dôkaz.“
Nechápal som súvislosti??? Tváril som sa unavene, vľúdne a nezapájal som sa do riešenia miestnych problémov, či problémov miestnych. Už som sa poučil.
V istej dedinskej krčme si jeden nemenovaný Stív, Steve, Ivan a Marek (jeden človek) objednal pri pulte pivo a ako sa otáčal, tak nechtiac drgol do miestneho štamgasta.
- Sorry. - odvetil Stív
- Aké sory, ta še osprevedlň ňe!- hneď na neho zrúkol miestny štamgast
- Prepáč! - vraví pohotovo.
- Aké prepáč? Poď sa biť! - a tu už skončila ľudská logika. Nevedel, čo odpovedať. Položil pivo a okuliare na pult, napol sa a očakával čo bude.
Nakoniec to dopadlo dobre. Stív nemal nejakú bitkársku povahu, je vysoký, aj nejaké svaly sa na ňom nájdu a nebol sám. Miestny zhodnotil situáciu a odvetil:
- Ta dobre, no! Nemusíš sa hneď rozčuľovať.
Objednal som si dve pivá, pričom ma dorazila cena. Nakoniec som sa ani veľmi nedivil. Keby ceny v miestnej krčme boli také na aké som zvyknutý z Košíc, asi by krčmárka nič nepredala. Jedno pivo som vypil od smädu, pričom krčmárke som povedal, že idem vonku. Vo vnútri bolo statočne nafajčené a nemal som chuť dýchať ten cigaretový smrad.
Krčmárka mi načapovala druhé pivo a prišla za mnou s pivom a s poznámkou: Máme tu aj dvor, kde si môžete sadnúť. Dvor bol skvelý. Uzavretý, svietilo tam slnko a nebol plne obsadený.
Na dvore bol ďalší miestny štamgast, dostatočne pripitý a tváril sa náramne dôležito. Taký typický zapárač. Synovi vysvetľoval, že aj uja zbije (ten ujo som mal byť ja), ak bude chcieť. Nechal som ho v tom. Aj keď dostane nakladačku, tak on by ich bol všetkých pobil, keby…
- Ja nepochopím… - sťažuje sa kamarát.
- Čo nechápeš? - pýtam sa so záujmom.
- Pobil som sa, poriadne som im naložil. Jedno mi však bolo zvláštne. Všetci mali dobité hánky, len ja tvár… - dodáva smutne.
Cesta domov
Autobus prišiel na čas, viezol ma popod Cigánku, na ktorom sa pyšne týči Muránsky hrad. Obdivoval som prácu ľudí, ktorí dokázali postaviť na takom brale hrad - Muránsky hrad.
Štatistka tejo trasy a celkovo:
Prejdených: 41,56 km
Prevýšenie: 1 692 m
Klesanie: 2 064 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého vandru.